Autor: Adam Wágner
Fotografie: Veronika Semjanová
Korektúra: Erika Ratičáková

Prvým hosťom našej série diskusií sa stal Ján Ďuriník, známy najmä pod pseudonymom V3tt3rg1z (Vetergiz). Diskusia vznikla na podnet práce zo Študentskej vedeckej a odbornej konferencie zameranej na mémy v ruskom a slovenskom prostredí, v ktorej sa Ján opisuje ako prominentná figúra slovenskej mémovej scény, predovšetkým vďaka kreatívnym hrám so slovami. Dorazil k nám až z Trnavy, na čo v súvislosti so svojím prízvukom a artikuláciou sám upozornil: „Vyjadrujem sa zle, ale je to autentické.“ V hektickom svete sa rád odreaguje pri písaní alebo už spomínaných mémoch a práve o jeho ceste k písaniu a osobitom štýle tvorby sme ho 9. apríla 2025 vyspovedali v kníhkupectve Artforum.

Vetergizove začiatky sa od jeho súčasnej situácie nemálo odlišovali. Priznal, že prvé príspevky sa niesli hlavne v politickom duchu. Písal sa totiž rok 2015 a Donald Trump sa chystal na post prezidenta USA. Jánov deň vtedy vyzeral veľmi jednoducho: vstal, šestnásť hodín sa rozčuľoval, po namáhavom dni si na osem hodín zaslúžene ľahol do postele a následne všetko zopakoval. Počiatky jeho tvorby sa tak vyznačovali ostrosťou. 

Vďaka internetu sa mu podarilo spojiť s našimi severnými bratmi Poliakmi, na ktorých kultúru a filmy vo svojej tvorbe odkazuje dodnes. Počas rovnakého obdobia začal pod pseudonymom V3tt3rg1z tvoriť mémy na Facebook. Prezradil, že jeho komplikovaná prezývka je v skutočnosti slovo pochádzajúce z hardrockovej piesne, ktoré sa stalo obeťou trendu gamifikácie – pointa spočíva vo výmene písmen za číslice, ktoré sa graficky podobajú na zamenené písmená. Lenže trendy sa postupne menili (meno však nie), a tak primárnu platformu vystriedal Instagram, kde ho objavilo najviac ľudí. Populárnou sa stala najmä originálna profilová fotka, ktorú možno označiť za jeho druhú internetovú tvár. Ide o postavu s menom Vulpes Inculta z hry Fallout: New Vegas, avšak pod páskou, ktorú má postava cez oči, sa skrýva známa osobnosť slovenského šoubiznisu: Andrej Bičan. Jánovi sa Bičan spájal s hrami od čias, keď v televízii vysielali reláciu Maxihra, a preto bol jeho pôvodný zámer Bičana pravidelne „prezliekať“ za rôzne iné postavy. Z nápadu však postupne upustil, ale Andrej Bičanculta ostal ikonickou súčasťou jeho digitálnej identity. 

Literatúra pre Jána bola aj bude spôsob, ako sa odreagovať. Cez poľskú kultúru sa dopracoval k Sapkowskému, ale paradoxne sa mu najviac páčia práve diela, ktoré nepochádzajú zo série Zaklínač. Čo sa týka anglických autorov, pochvaľoval si diela Douglasa Adamsa či Terryho Pratchetta. Osobitne spomenul aj dielo Barry Trotter, vďaka ktorému dodnes obľubuje paródiu a absurdnosť. Z rovnakého dôvodu však nie je veľkým fanúšikom ruskej literatúry, predovšetkým klasikov, ako napríklad Dostojevského. Ján spomínal, že hoci sa denne stretáva s americkými reáliami, predsa len má bližšie k mentalite a humoru Poliakov.  

Jánov popis osobnosti si láskou k literatúre vyslúžil ďalšie S – už nešlo iba o samozvaného shitpostera, ale aj spisovateľa. Priznal sa, že najväčší problém mu robí tieto dve osobnosti oddeliť: „Niekedy napíšem celú stranu a uvedomím si, že nepíšem na svoju mém stránku.“ Jeho tvorba sa vyznačuje ešte jedným špecifickým trópom, ktorý nazýva metafrustrácie, teda dlhé úvahy oxymoronického charakteru. Ján sa s nami podelil, že dokáže napísať dve strany, v ktorých neskonale miluje a zároveň z duše nenávidí vlakovú dopravu. Dozvedeli sme sa aj to, akú hudbu pri písaní počúva – a po odpovedi hudba z hry Skyrim sme mali na konte ďalšiu S-kovú odpoveď. So štipkou vlastnej originality a sýtou dávkou inšpirácie sa pokúšal vytvoriť diela s esenciou literatúry, ktorá ho inšpirovala, ale aj s dávkou slovenskosti. Rozhodol sa preto upriamiť pozornosť na tú najprestížnejšiu cenu, teda na Martinus Cenu Fantázie. Trvalo to päť rokov, ale v roku 2022 sa mu podarilo dosiahnuť prvenstvo s poviedkou Zatratení na mori. Do tejto poviedky síce statočne zabŕdali referencie jeho alter ega, ale bola taká dobrá, že si získala porotu. Ján samotný príbeh veľmi neodhaľoval, vyjadril sa najmä k hlavnej štruktúre a prezradil, že skrz príbeh chcel primárne prekvapiť odpoveďou na dve zásadné otázky, ktoré čitateľovi napadnú: Sú naši hrdinovia naozaj stratení? a Kto sú naši hrdinovia? Poviedka je verejne dostupná, preto vrelo odporúčame prečítať si ju. 

Tento úspech Jánovi dodal trochu smelosti. Zistili sme, že dokonca pracuje na románe, ktorý plánuje vydať, a jeho originálny humor v ňom určite chýbať nebude. Dej sa bude odohrávať, samozrejme, na slovenskej pôde, hoci viac ako pred tisíc rokmi. Postavy príbehu už boli naznačené v jednom z mémov. Ján prezradil, že pôjde o príbeh z čias Svätopluka a o hon za tisícročnou včelou. Čo je však tisícročná včela, sa dozvieme, až keď dielo uzrie svetlo sveta. Dátum vydania ešte nie je presný, všetko sa pohybuje organicky a iba z pera Jána. Vyslovil totižto svoju nechuť pre editorov a všetkým vrelo odporučil, aby sa nebáli prijať rady druhých, ale ak by nám mali byť príliš proti srsti, treba ich radšej ignorovať. Táto rada zožala veľký úspech, aj keď na úkor potenciálneho nešťastia akademických pracovníkov v čase odovzdávania záverečných prác. 

Ján hovoril aj o potrebe väčšieho množstva literatúry so slovenskou kultúrou. Nepáči sa mu, že veľa slovenských kníh nie je zasadených v slovenskom prostredí: „Ak si budem chcieť prečítať knihu, ktorej dej sa odohráva v Amerike, prečítam si takú, ktorú napísal Američan.“ Podotkol, že aj keď existujú fantasy a sci-fi diela od Slovákov o Slovensku, nie všetky sú hodné čítania. Preberali sme aj jeho názory na problematiku od steampunkového Jánošíka až po počítačové hry a práve na jednu z nich poukázal ako na výborný príbeh, ktorý pracuje so slovenskými reáliami a zároveň funguje aj pre zahraničného hráča: „Felvidék je skvelý príklad príbehu, ktorý je zábavný aj bez toho, aby ste reálie poznali. Teda nie je zasadený v prostredí Slovenska len preto, aby sme mali príbeh na Slovensku. Keď si hru zahrá Slovák, bude ho to baviť takisto, ako by to bavilo nejakého cudzinca.“  

Počas debaty sme nesmeli vynechať ani preklad. Ján uviedol, že s jazykmi a prekladmi má kolísavý vzťah. Prekvapilo nás, že napriek obratným lingvistickým schopnostiam preklad neštudoval. Priznal, že o štúdium filológie – konkrétne nórskeho jazyka – sa pokúsil, ale prijímacie skúšky mu úplne nevyšli, pretože obsahovali informácie z plateného prípravného kurzu, ktorého sa nezúčastnil. Jeho láska k jazykom sa napriek tomu neprelomila a vo voľnom čase sa im venuje doteraz, aj keď skôr na teoretickej rovine: „Mám veľmi rád jazyky, ale priznám sa, že ma viac baví učiť sa o jazykoch, ako učiť sa jazyky.“ Ján nám povedal niečo aj o svojich obľúbených prekladateľoch. Vychválil najmä preklady Karola Chmela, ale veľmi sa mu páčil aj preklad Barryho Trottera od Oľgy Hlaváčovej, ba dokonca dodal, že ho preklad bavil viac ako originál. Načali sme tiež tému vulgarizmov (naša moderátorka sa im venuje v rámci svojich akademických skúmaní), pri ktorej Ján opäť pochválil preklad Oľgy Hlaváčovej: „Pamätám si jednu frázu zo slovenského prekladu – hovadsky debilný. Je úžasná, používam ju dodnes.“ Na margo prekladu vulgarizmov však nepadli iba vrúcne slová. Jána prekvapilo, že existuje odporúčanie vulgarizmy zjemňovať, čo podľa neho nielen pokazilo autentickosť mnohých diel, ale aj odklonilo hlavne mladých čitateľov i divákov od slovenského prekladu a dabingu. Neobišli sme ani tému prekladu dialektov a ich postupné vytrácanie sa. 

Na záver sa rozprúdila vášnivá debata o rôznych súťažiach a otázke, či sa neoplatí posielať príbehy aj do iných súťaží. Jánovi šlo údajne skôr o meno, ktoré Martinus má, a fakt, že sa jeho poviedka objavila v zborníku. Čo sa týka hodnotenia súťaží, Ján sa vyjadril, že s porotcami je to jedna veľká ruleta: niekedy sú schopní oddeliť subjektívne názory od hodnotenia a inokedy zas nie. Všetkých zúčastnených však podporil s myšlienkou, že nech už človek skúša akúkoľvek súťaž, za pokus nikdy nič nedá. 

Okrem iného sa vynorila aj otázka na Jánovu mémovú tvorbu. Istý čas bežal segment Hardcore Heraldika, v ktorom Ján popisoval rôzne zaujímavé slovenské erby. Prezradil, že medzi jeho obľúbené patrí starý trnavský erb a erb obce Bučany. Po otázke z publika naznačil, že by sme mohli zažiť jeho návrat. 

Samotná debata sa nemohla zakončiť na viac vetergizovskej nôte – spomenuli sme jeden z jeho blogových príspevkov, kde sa zveril, že jeho príbehy, ktoré majú dĺžkou väčší potenciál ako jeho shitposty, sa nakoniec rozpadnú ako stolík z Jysku. Avšak na otázku, či už funkčný stolík z Jysku svojím novým románom našiel, sa vyjadril, že si radšej kúpil stolík z Ikey.  

Debata sa teda zakončila post-ironickým humorom, ktorý ho nakoniec tak preslávil. Či už sa Jána rozhodnete sledovať v knižnej tvorbe, alebo na internete so slovnými hračkami a anekdotami, veríme, že vás s ním čaká bohatá kultúrna cesta. Sme naozaj vďační, že sa rozhodol podeliť o svoje skúsenosti. Týmto by sme sa mu radi poďakovali a zaželali veľa šťastia s písaním románu so Svätoplukom. A keď bude mať náš slovenský skyrimovský shitposterový spisovateľ S päť, určite ho na debatu zavoláme späť.